Kábul - Sen. ☪

Som v Afghanistane. Žijem tu od svojho narodenia. Moje meno je Zahra. Zahra Khan.
Teraz stojím v svetlej jedálni (zároveň uvítacej miestnosti) nášho bytíku v okrajovej časti Kábulu. Na bronzovej zdobenej tácke nesiem drobné koláčiky, a ukladám ich na stôl. Mám na sebe úzke džínsy a tuniku, ale sú zahalené v čiernych dlhých šatách. Na hlave mám vyšúchanú tyrkysovú burku, siahajúcu pod kolená. Brat môjho otca, Adžib Khan, pán v stredných rokoch, stojí pri kuchynskom pulte. Veľký zlatý prsteň sa skvie na jeho prsteníku, a hľadí do neznáma. V tej chvíli sa otvoria vchodové dvere, a zjaví sa v nich Sud. Sudaršan. Ten Sudaršan, s ktorým sme tajne dúfali, že sa stretneme, ale museli sme mlčať.
Hľadíme si do očí. On, bez akéhokoľvek výrazu tváre. Mala som len obavy, že ako to dopadne. Musela som si dať pozor, aby mˇj pohľad na neho, netrval dlho (bol tam predsa strýko Adžib), a tak som pokračovala so servírovaním koláčikov. Potom som podišla k veľkému zamrežovanému oknu. Za ním sa mihali deti hrajúce sa s loptou, ženy nosiace veľké vrecia a pár mužov na bicykloch. Veľké tmavozelené hole. Všade na okolo. Pred našou budovou veľká kalná mláka. Oblaky modrošedé. Tmavé.

Zacítila som dotyk. Chcela som sa otočiť, ale neurobila som to. Vedela som, že je to môj drahý Sudaršan. Objal ma zozadu okolo pása. Mal na sebe károvanú košeľu s rukávmi vyhrnutými po lakte. Dotkla som sa jeho zarastených predlaktí. 
,,Buďme takto, prosím'', povedal.
V panike som sa pozrela na strýka. Ten len stál so založenými rukami, a stále hľadel na Suda. Žiaden úsmev, ani známka rešpektu. 
,,Teraz alebo nikdy Sud.''povedala som.

Chytili sme sa za ruky a vyšli z bytu. Kráčali sme po tmavozelených lúkach, okolo tých hrajúcich sa detí. Okolo áut. Okolo zelovociara a bufetu, kde som si ako malá kupovala jahodové žuvačky. 

Doviedol ma na jedno miesto. Nikdy predtým som tu nebola. Udivovalo ma, odkiaľ ho pozná. Bola to kamenná terasa, z ktorej sa dalo zísť na druhú terasu. Všetko bolo zo svetlohnedého mramoru. Bola tam veľká zlatá socha meditujúceho Krišnu. 
,,Je to tu nádherné !'źvolala som. Sud sa len usmial ako vždy, keď vtipkuje. Budha a zelené hole. Pochopila som, že ma priviedol na miesto, kde je len Boh a my dvaja. V jeho slova zmysle. Hinduistickom. Potom prišiel jeho kamarát. Bola už tma. Všade svietili slabé pouličné svetlá. Ľudia boli stále hluční a čulí ako cez deň. Vždy to tak bývalo.
Krišna ale zmizol. Nesmel ho nikto vidieť. Len my dvaja.
Sud s kamarátom sa zhovárali v Maráthčine (Sud bol z Bombaju.) Nerozumela som o čom. V tom ich, teda nás, prerušil neznámy muž. Dvaja muži. ,,Oh nie, policajti ! '', povedala som si v duchu. Mali kaki-zelené košele so 4mi hviezdami na ľavých vreckách, čierne opasky, kaki-zelené nohavice a kaki-zelené baretky. Veľké čierne kanady. Jeden z nich bol tučnejši a fajčil. Ten druhý bol chudý, mohol mať okolo 26 rokov (do teraz si presne pametám jeho tvár), začal rozprávať. Vedela som, čo príde. Kontrola preukazov.(V tomto sne mal akože každý Afgánec-Afgánka preukaz totožnosti. V mojom prípade akýsi kus výkresu preložený na polovicu s vytlačenými údajmi ako dátumom narodenia, menom, a menom otca.) 
Policajtov zrejme zaujala cudzia reč, že niesú odtiaľto, preto chceli skontrolovať ich doklady. Lenže premňa to nebolo vôbec dobré. Mala som doklad schovaný pod burkou vo vrecku plášťa. Lenže keby zistili kto som, hneď by ma dali do väzenia, za to, že ja, neter Adžiba Khana sa stretla s indickým chlapcom (navyše hinduistom.). Vo väzení, to by bol už koniec všetkého. Policajti v Kábule totiž nepoznajú žiadne morálne zásady. 
Preto som sa dala na útek. Hneď sa rozbehli zamnou. Bolo to ťažké behať s dlým ťažkým odevom.


(Potom som sa už zobudila. Ktovie, ako by to dopadlo. Bolo to napínavé !)